Naposled

Jela jsem poslednim autobusem z namesti.
Vecer byl tizivy a rmutny
jak prazdna voda.

Porad jsem mela pocit,
ze otevrenym oknem odpluji
a pripojim se k mrackum na obloze.

Abych se aspon trochu utesila,
rozhodla jsem se, ze drive nezli vzletnu,
povzdechnu z hloubi duse.

Aby tu po mne zbylo neco nahlas.

Moj Janko S. (7.2.1922 - 7.11.1989)

ach jaj

Nedela. Moj prvy tyzden na novom intraku. Vsetko je tam najsamlepsie, len internet a ladnicka chyba. Slepaci vyvar a risky som si teda priniesla domov, ale jeden internet som nasla v skole na chodbe, tak som to vyuzila a nasytila sa duchovne... No dobre, pred tym som bola este na obede, lebo polievka a druhe jedlo, ale v porovnani s tou duchovnou potravou... pomyje:)
Ale...(furt dajake, ze?) presne takto pred tyzdnom som sa do toho intaku nastahovala a chytila ma uzkost z toho noveho priestoru, zo svetla, z nedostatku pohybu, kedze prisla aj Lucka... a ten silny pocit, ze ja nie som normalna. Nebola to sebalutost, lebo to malo mnoho racionalnych odovodneni... o to tazsie sa to zvladalo... a potom este ta uloha od psychologicy- napis, ako by vyzeral tvoj stastny den, keby za jednu noc pominuli vsetky tvoje starosti a problemy! Ale mozu problemy a starosti niekedy pominut?...
A potom este aj to zovseobecnovanie. Ako Klara, ked mi povedala, ze ma chape... lebo toto a toto sa mi stalo a to tak v takych pripadoch chodi... preco sa nerata s tym vesmirom, co je vraj v kazdom cloveku? Preco ho ludia nevidia vo mne a preco ho aj ja casto prehliadam v inych? Preco kazdy kazdemu rozumie a predsa sa navzajom jeden od druheho vzdalujeme?
To ma trapi...
A potom este aj ta laska... tak rada by som vam dala vsetko, co odo mna chcete, ale co ak vam to realne nemozem dat?
Lubim vas, ale prosim vas, ratajte s tym vesmirom:)
Ijust did your girlfriend...

?!,.

Stvrtok. Prave som docitala Sonin clanok a neviem, co si mam o sebe mysliet. Ved ja ani netusim ako vyzera take avokado. Mam pocit, ze je to nieco gulate a zelene, ale to je napriklad aj melon. Najblizsie pojdem s Klarou do Billy a zistime to. Klara je zo siestich deti, takze predpokladam, ze ani ona nebude vediet. Sice, ked si na Vianoce mohli dovolit ananas:)... ale nie, v avokade nie je problem (a ani v socialnych pomeroch).
Napisala to velmi pekne a ja teraz stale rozmyslam, ze ci to je s muzmi v mojom zivote tiez take "tragicke". Chcela by som napisat, ze nie, ale tocim sa okolo toho dost casto, mozno len inym sposobom ako tie "mlade slecny", ale tocim. A ta ironia z dennika Sylvie Plath... dookola, dookola.
Nie som Sona, ani Anka Vlckova. Zmierit sa s tym je casto ta najtazsia vec na svete. Som len Ludka Timkova a v mojich ociach to znamena dost malo...Co clovek nema, nemoze dat. Dnes vsak nadherne svieti slnko a predvcerom som bola u psychologicky:) Az predvcerom... dalo by sa povedat, ze bolo vela starosti a malo casu, ale taktiez by sa dalo povedat, ze nebolo odvahy.
Teta bola velmi pekne oblecena, aj tu gaucovku mala ,jak ukazuju v televizore, a aj Bocceliho mi pustila:) Neviem, ako som na nu zaposobila ja, ono, o to tu asi ani nejde, ale pri stretnuti s clovekom sa proste neda nevytvorit si nejaky obraz. Preto usudzujem, ze ako som si ho vytvorila ja, tak si ho urcite vytvorila aj ona o mne - a to nielen z toho psychologickeho pohladu, ale aj toho ludskeho (sympaticky - nesympaticky).
Snazit sa urobit dojem na psychologicku:), to sa moze podarit len mne... momentalne si to vysvetlujem tak, ze si v podstate asi az tak pomoct nechcem, ked mi skor zalezi na tom, ako budem pred nou vyzerat, ako na tom, aby som si nechala poradit. Ale tak, to si ona urcite vsimla, ked ma na to papiere, co som jej aj nezabudla pripomenut a bolo to ABSOLUTNE nevhodne( to je tak, ked sa velmi snazim:). Hej, a tiez spomenula, ze mam rozvetvene zmyslanie (vid, tutok priklad:). Najprv som sa zlakla, ze choroba, ale potom dodala, ze to ma aj ona, tak mi odlahlo.

Dali sme si kavu, ja som nieco napisala, nieco nakraslila (teda seba sa, ale skor to vyzeralo na to nieco) a potom rozpravala. No, tolko suvislych dristov za sebou som uz davno nevypotila, ale pocuvala ma a to bolo celkom fajn. Dokonca povedala, ze vela rozpravam a mam vela otazok.
To, ze vela rozpravam ma dost prekvapilo, rovnako ako to, ze sa to spusti vtedy, ked chcem nieco povedat a ked citim, ze mozem... skoda, ze to vacsinou funguje opacne...ale ja sa zmenim a po trinastich sedeniach, ktore su uplne zadarmo, budem ina! Ani toto asi nie je spravny pristup k veci, ale ked sa to uz vo mne velmi vetvi,dam srandu, nech sa na to nepride.

Ohladom tych otazok. Spytala sa ma ako verim ja, kedze si vsimla, ze tato vec je pre mna velmi dolezita. Ona je ateistka, ale vsimla si to velmi pekne, lebo pri tej otazke som z nej necitila nic pohrdave.
Totizto, vedela som zadefinovat sposob viery mojho otca, aj mamky, presne podla Frommovej teorie na autoritativnu a humanisticku (Fromma poznala zbezne), ale nevedela som zadefinovat tu svoju. Tak som jej teda : "Hladam a mozno, ze tento stav bude trvat az do konca mojho zivota, ale zda sa mi to lepsie, ako byt clovekom prilis presvedcenym... lebo s velmi presvedcenymi ludmi sa tazko komunikuje ( a to ci uz s veriacimi, alebo neveriacimi).
Na druhej strane mam vsak pocit,ze sa nestaci uspokojit (a upokojit) svojou dobrotou. Neviem preco, ale mne to nestaci.
Ziaden extrem nie je dobry. A viera, ak je pravou, nemala by byt potlacovanim pochybnosti. Prave naopak, mali by sme si dovolit (to akoze my, presvedceni katolici) ten "ruhavy" pohlad, lebo co ak je v nom viac Boha, po ktorom tak tuzime." Napila som sa a pokracovala:" My mame o nom len urcitu predstavu , tak katolici ako aj ateisti a vacsinou je ta ateisticka negaciou tej katolickej. V predstavach sa teda mozu mylit obe strany.
Ale Boha hladat treba! Radsej hladat, ako sa neho hrat! (velky vykricnik pre mna) Dokonca aj keby s najvacsou pravdepodobnostou "neexistoval". Ist za svoju predstavu... aj proti nej, ak je to nutne. Snazit sa zname a zauzivane pravdy vidiet inak. Co je snad najtazsia vec na svete, ale nie su tie tazsie cesty spravnejsie ako tie lahsie?"
A este tak nejak, len ovela viac nezrozumitelnejsie. Myslim, ze tymto svojim prejavom som sa skor strapnila, ako ju "obratila", ale o to mi snad neslo (do akej miery nechavam slobodu "tym druhym"?)
Spytala sa ma, koho vsetkeho citam, tak som sa priznala, ze je to taka zlatanina Halika a Mertona a ona sa usmiala a povedala, ze som prave v tom obdobi, ked si hladam svoje smerovanie, duchovne asi najviac. Chcela som jej toho este vela povedat, ale potom som sa uvedomila, ze uz kecam dve hodiny (a to nielen o nabozenstve) a sice sa nezdala, ale aj ona bola len clovekom, tak som sa ovladla. Ovladat by som sa mala aj preto, lebo to ja som prisla za nou a nie ona za mnou! Myslim sebe si.

Neviem, mamka povedala, ze uz k nej nemusim ist, ale chcem... Prave preto, ze nemusim. A ovela viac by som chcela, aby sme sa raz rozisli v dobrom ( na to sa myslim tesime obidve:)... a hlavne, aby som si od nej nechala poradit, aj ked...

Nemozem sice dat, co nemam....no, mozno by bolo celkom v poriadku, keby som dala aspon to, co mam, lebo kazdy vraj nieco ma...:) A myslim, ze si to mysli aj pani Luboslava Vranovska, preto sa budem snazit, aby mi bola viac sympatickejsia ako po tom prvom stretnuti.
Peace and love:)(abo aj opacne:)

Jar

Stvrtok. Konecne svieti slnko. Mala by som si ist umyt vlasy, ale este to nejak vyzera, tak to necham na potom.

Predvcerom sa nam narodilo(?) teliatko. Otec s ujom Milanom a Imrom preto stiahli malinu. Imro je LMD, ale zato vybity jak fras. Milan sa mu vraj vyhrazal, ze ho zabije (neviem, ci pred malinou, abo po), no ako vzdy, velke reci a potom nic z toho. Imra sa bojim aj ja, lebo susle, divne zazera a hlasno sa smeje (skoro jak ja:), ale Michal povedal, ze je v pohode a ze tu svoju druzku, co s nou zil v tom dome vedla potravin, nechal, lebo nemala zmysel pre humor...a vobec, bola blba:)
Blba som aj ja, a to nezijem s nikym v dome vedla potravin, taze odteraz by som si mala davat vacsi pozor. S Milanom som na jar robila drevene lavice. Bolo to fajn, lebo som pri nom nemusela byt pekna...len strapata (dost vtedy fukalo) a v roztahanych veciach. A i tak ma poziadal o ruku, hoc je mamin bratranec. Vysvetlila som mu, ze sa to takto neda, a este ze aj studovat musim, no on, ze ked viem varit, viem vsetko. Za to, ze Milan pije, moze cely svet...neviem, ci je to presne tak, lebo on sam to nepovedal, ale dost sa stazoval na vsetkych a vsetko, tak mi to tak z toho vyslo...ale inak sa mi zdal byt celkom fajn.

Ako dobre, ze uz nie je taka hmla ako v sobotu. V noci sa mi tazko zaspavalo a striedavo sa ozyvala uzkost. Snad vas raz pochopim...

Gift

Kdo nás napomene

Jednou nám popel poví,
na jaké dveře tlukou
s tak tvrdošíjnou mukou
na světe lidská srdce.

A snad nám láska řekne,
proč srdce nepřestane
a proč stále, stále
na velké dveře tluče.

Ale kdo řekne
(mé neduvěře),
kam vedou ty dveře
a co je za nimi skryto.

A kdo nás napomene,
aby to nebolelo,
a přece přísné bylo,
NADARMO SE PTÁTE.

A kdo nás napomene.

Jan Skácel

Pre Anku...

"Dni idu, tvrdne chlieb, pribuda samoty" v utorok som to citala v Christianii a ty si tam nebola. Dala som si teda safranovy caj (davaju ho v takych velkych zelenych salkach, urcite by sa ti pacili)a myslela na to, ze to este moze byt dobre, pokial mame basne a sme ludmi.

Milan Rufus uz zomrel a ty mas dnes 23 rokov. Pamatam si na tu noc a pocit, ked som ti tu pisala pred dvoma rokmi. Neviem, ci som sa odvtedy nejako zmenila, ak aj ano, tak to boli skor ludia a udalosti, ktore mnou pohli, ale ty si pre mna stale ta pevna Anna ako vtedy...a vlastne vzdy. Pri tebe pocit istoty...pre mna tak dolezity.

"Skusaj sa na ludoch, ale ich reakcie by nemali byt jedinou vypovedou o tebe. Lebo, koniec koncov, cokolvek si budu o tebe mysliet, hovorit, lubit ta alebo ignorovat (a na to maju pravo - to nie je tvoja neschopnost!), Ty si zodpovedas za zivot..."

Anicka, dakujem ti za posledny mail(ako si si mohla mysliet, ze nepomoze:), za ten vecer, ked sme stali na duchovneho terase, za to ako sa ma snazis rozosmiat, ked mi je zle a ja ti tu snahu vobec nevraciam, za ten nadherny list na zaciatku jesene, ale hlavne za toho priatela, ktoreho v tebe mam...za to najviac!

Neviem, mozno sa to medzi nami zmeni...raz, lebo nic nie je iste (posledny rok ma o tom dost presvedcil), ale pokial budeme schopne pocuvat a vidiet, malo by to byt dobre...aspon teraz si tak myslim.

Nepisem vela, lebo (ako si povedala) stylizujem a teda asi predstavujem svoj obraz reality, nie realitu samu (tak si to myslela?,bala som sa ta na to opytat...), ale snad ta to potesi. Ved zajtra si este povieme...mlcanim.

Inak ti prajem vsetko to, co prajem aj sebe. Neviem, ci sa ti bude darcek pacit, mozno ho uz aj mame, ale kupovala som ho s laskou:) sak vies...

Na teraz, dobru noc Anka. A ked sa dnes rano zobudis, netrap sa, ze si o rok starsia, lebo ani jeden den zivota nie je rovnaky, ale je sanca, ze ten zajtra bude vzdy iny:)

Babie leto

Je pondelok vecer a ja som sama. Nie su tu dievcata, ich rozpravanie, smiech, vona. Mne to nevadi a preto som asi cudna.Neviem, ci aj pred ludmi, ale pred sebou urcite.
Moja samota dnes vonia za pomarancovo- skoricovym cajom, mozno preto je mi tak prijemne. Skorica, to je uz zima. Anka o nej stale rozprava a este krajsie pise, az ma obcas niekde zaboli. Kuzelne slova, hlavne, ked ich je malo a povedia vela. Ludka z takych place.

Takto minuly tyzden som tu prisla. Strasne vela veci a kniha v ruke. Citala som ju len preto, aby som na seba tolko nemyslela. Karel Capek. Keby zil, chcela by som, aby o mne vedel. Nic viac. To by mi uplne stacilo. Minuly tyzden samota nevonala za pomarancovo-skoricovym cajom. Vobec nevonala. A to aj napriek tomu, ze vtedy bola ovela krajsia jesen ako je dnes. Pre toto neverim svojim naladam.

V Poprade bola zima a ja som sa citila cudzia medzi zalubenymi parmi a cigaretovym dymom. Ale nebala som sa. Sadol si vedla mna pan Kamionista, ked sme cakali. Cakat sa vzdy oplati. Vcera mi to pred spanim pripomenul Sandor Marai a ja som sa na neho neveriacky usmiala a zatvorila oci, aby si nevsimol, ze mi do nich nieco spadlo.
„Preco ste si zobrali len taku tenku sustakovu bundu?! V horach je predsa vzdy chladnejsie!“ povedala som, akokeby som tie hory poznala. Dala som mu sal, aj ked ho nechcel. Myslel si, ze to robim nezistne, ale ja som potrebovala, aby tam bol so mnou. Mal cesky prizvuk , dlhe sive vlasy a bradu. Potom som odisla a nechala ho cakat dalej sameho. Sal mi vratil. Nepoznam jeho meno, ale uplne staci, ze o nom viem. A bude mi chybat, ked pride zima.

Pisem to uz dlho, tak sa mi zda, ze sa teplo mojich slov akosi straca. Anka si mysli, ze to viem... zohriat...ale mne sa nezda. Slova u mna nepridu len tak lahko, musim si ich vyberat, hladat,najst, ...neviem, ci toto je umenie. Urcite nie.
Uplne ine a inak som chcela. Mojim slovam neverte...ani ja im neverim.

„Zas sam, zas sam pod nebem podmracnym...“