Jela jsem poslednim autobusem z namesti.
Vecer byl tizivy a rmutny
jak prazdna voda.
Porad jsem mela pocit,
ze otevrenym oknem odpluji
a pripojim se k mrackum na obloze.
Abych se aspon trochu utesila,
rozhodla jsem se, ze drive nezli vzletnu,
povzdechnu z hloubi duse.
Aby tu po mne zbylo neco nahlas.
Moj Janko S. (7.2.1922 - 7.11.1989)
Prihlásiť na odber:
Zverejniť komentáre (Atom)

Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára