Babie leto

Je pondelok vecer a ja som sama. Nie su tu dievcata, ich rozpravanie, smiech, vona. Mne to nevadi a preto som asi cudna.Neviem, ci aj pred ludmi, ale pred sebou urcite.
Moja samota dnes vonia za pomarancovo- skoricovym cajom, mozno preto je mi tak prijemne. Skorica, to je uz zima. Anka o nej stale rozprava a este krajsie pise, az ma obcas niekde zaboli. Kuzelne slova, hlavne, ked ich je malo a povedia vela. Ludka z takych place.

Takto minuly tyzden som tu prisla. Strasne vela veci a kniha v ruke. Citala som ju len preto, aby som na seba tolko nemyslela. Karel Capek. Keby zil, chcela by som, aby o mne vedel. Nic viac. To by mi uplne stacilo. Minuly tyzden samota nevonala za pomarancovo-skoricovym cajom. Vobec nevonala. A to aj napriek tomu, ze vtedy bola ovela krajsia jesen ako je dnes. Pre toto neverim svojim naladam.

V Poprade bola zima a ja som sa citila cudzia medzi zalubenymi parmi a cigaretovym dymom. Ale nebala som sa. Sadol si vedla mna pan Kamionista, ked sme cakali. Cakat sa vzdy oplati. Vcera mi to pred spanim pripomenul Sandor Marai a ja som sa na neho neveriacky usmiala a zatvorila oci, aby si nevsimol, ze mi do nich nieco spadlo.
„Preco ste si zobrali len taku tenku sustakovu bundu?! V horach je predsa vzdy chladnejsie!“ povedala som, akokeby som tie hory poznala. Dala som mu sal, aj ked ho nechcel. Myslel si, ze to robim nezistne, ale ja som potrebovala, aby tam bol so mnou. Mal cesky prizvuk , dlhe sive vlasy a bradu. Potom som odisla a nechala ho cakat dalej sameho. Sal mi vratil. Nepoznam jeho meno, ale uplne staci, ze o nom viem. A bude mi chybat, ked pride zima.

Pisem to uz dlho, tak sa mi zda, ze sa teplo mojich slov akosi straca. Anka si mysli, ze to viem... zohriat...ale mne sa nezda. Slova u mna nepridu len tak lahko, musim si ich vyberat, hladat,najst, ...neviem, ci toto je umenie. Urcite nie.
Uplne ine a inak som chcela. Mojim slovam neverte...ani ja im neverim.

„Zas sam, zas sam pod nebem podmracnym...“